Svojím nasledujúcim svedectvom a osobnou skúsenosťou sa obraciam ku všetkým, ale predovšetkým k tým, ktorí majú ako prví zodpovednosť pred Bohom za manželstvá, rodiny, deti, spoločenstvá, cirkvi a za všetok zverený, Boží ľud. Mená zámerne pozmením, lebo mojím cieľom nie je nič iné, než vidieť splnené Pánovo Slovo:

Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, skôr než príde Pánov deň, veľký a hrozný. A obráti srdce otcov k synom a srdce synov k ich otcom, aby som neprišiel a neudrel zem kliatbou.“ (Mal 3,23-24)

Boli to moje prvé dni v cirkvi po mojom obrátení: všetko v nej bolo pre mňa nové, nepoznané, ale nik z veriacich sa nijako nesnažil niečo mi vysvetľovať. Len Boží hlas mi pri modlitbách znel veľmi jasne, dôveryhodne a pripadal mi ako najsamozrejmejšia vec na svete. Boh sa stal mojím priateľom. A nielen to. Z trosiek môjho života pred obrátením ma nielen vyslobodil, ale verný svojmu Slovu, dal mi skutočne všetko nové. A stále dáva.

Efraim:

Obrátenie vo mne pôsobí už pár mesiacov a Boh ma priviedol do jednej z brán svojho kráľovstva – do spoločenstva. Povedal mi, že si praje, aby som ostala v tom spoločenstve dovtedy, kým ma zavolá nasledovať Ho ďalej. A tak som spoznala aj rodinné spoločenstvo u koordinátora, ktorého nazvem Efraim. Bolo to prvé stretnutie rodinného spoločenstva v mojom živote a keďže som v tom čase bola už mamou, prišla som naň so svojím, vtedy asi 3-ročným synom. Potom, čo sme sa navzájom predstavili, mi Efraim bez akýchkoľvek zábran priamo v prítomnosti môjho syna povedal: “Ty do neba určite nikdy nepôjdeš, lebo si rozvedená!” V tom momente som zažila hneď dvojitý šok: Človek, ktorému cirkev zverila službu pomáhať veriacim na ceste za Kristom ma práve odsúdil na peklo. On sa stal mojím sudcom. Práve vyznal nepochopenie Pánovho príkazu skrze apoštola Jakuba: Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta (Jak 1,27). Efraim vôbec nepochopil, že ak Boh privádza k sebe matky z rozbitých rodín, robí tak preto, že i chce skrze svoje vlastné telo – Cirkev- dať nových otcov: vzor, ako sa má Kristov muž, brat a otec správať. Takto sme boli odsúdení v jedinom okamihu hneď dvaja: ja aj môj syn. Ale bolo to ešte horšie v tom, že môj syn takto od koordinátora cirkevného spoločenstva dostal veľmi negatívny a jasný signál: “Znevažuj svoju matku, súď ju a odsudzuj.”

Bolo jeho správanie Božia vôľa? Isteže nie. Efraim tak len ukázal, že nebol ani zďaleka pripravený, ani schopný prijať a pochopiť zverenú službu viesť Boží ľud za Kristom. On nenasledoval Krista a Jeho vôľu, ale seba. V jeho mysli a srdci nebolo miesto pre ultáčaných, ani núdznych. A čo bolo skryté v hĺbke a tme jeho srdca zrazu vyšlo na svetlo. Moju vieru v Krista to však nenaštrbilo ani náhodou. Práve naopak. Pán ma znova vyzval: “Poď za mnou!”

Gallio:

Po tejto otrasnej skúsenosti a pohoršení môjho syna, som o pomoc požiadala vedúceho spoločenstva. Nazvem ho Gallio. Keď som mu o veci povedala a poprosila ho o pomoc, neunúval sa ani len odpovedať mi. Moju vtedajšiu situáciu dokonale opisujú dva verše Písma: …pred súdnou stolicou ho zbili. A Gallio sa o to vôbec nestaral (Sk 18,17). Môj brat Efraim mi po tomto všetkom ešte s veľkým sebauspokojením povedal: “Gallio ma vždy bral ako svojho otca. On vždy urobí, čo mu poviem.” Aké tragické, keď človek neverí Božiemu Slovu ako skutočne Božiemu, ale iba ako ľudskému. Taký človek bude aj v Kristovej Cirkvi nasledovať iba vlastné ambície, túžby a strach. A je jedno, aká zodpovednosť mu bola zverená. Ale tak ako Efraim, ani môj brat Gallio nepochopil odkaz Jakubovho verša: Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta. Rana v mojom srdci sa tak nielenže neuzdravovala, iba sa prehĺbila. Lebo Pán hovorí skrze apoštola Petra: “Paste Božie stádo, ktoré je u vás; .. nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda.” (1Pt 5,2-3). Ale to som u Gallia nenašla. Len Pán stál aj teraz pri mne a posilňoval ma hovoriac: “Poď za mnou!”

Kajfáš:

V spoločenstve som už nejaký rok a skrze skúsenosť v škole, ktorú navštevuje môj syn ma Pán posiela k cirkevným autoritám, vyzvať ich na ochranu detí, ktorým je na školách spolu s náboženstvom a inou náukou, podávaná náuka hnutia New Age. Môjmu synovi a jeho spolužiakom na škole pedagógovia v tom čase chceli podávať upokojujúce lieky, počas vyučovania im púšťali relaxačnú hudbu a robili sa aj iné, Bohom zakázané veci. Svojho syna som zo školy, ktorá to robila, okamžite preložila na inú. Ale rodičia ostatných detí ani len netušili, čo sa deje. Až po takmer dvoch rokoch modlitieb dostávam od kňaza povolenie ísť s celou vecou za vtedajším pomocným biskupom. Nazvem ho Kajfáš. Potom, čo som mu povedala, čo mi prikázal Pán a celú vec vysvetlila s tým, že sa do detí vtláča pečať pohanských náuk s démonickými prvkami sa ma Kajfáš opýtal toto: “Akú školu navštevuje tvoj syn?” Odpovedám: “Evanjelické gymnázium v Prešove.” Na čo mi on odpovedá: “Dala si dieťa diablovi do ruky a chceš, aby ho Boh chránil?” Iba som sa ho spýtala: “A prečo ty, brat v Kristovi, nepovieš na ekumenických bohoslužbách, ktorých sa zúčastňuješ, všetkým prítomným veriacim rovno do očí, že mať dieťa na inej, ako katolíckej škole, znamená dať ho do rúk diablovi? Ako môžeš čosi také vôbec povedať? Veď Boh sám hovorí v Písme, že čo nechce, tomu ani nedovolí existovať.” Ďalší brat – dokonca pastier stáda – ktorý neporozumel Ježišovmu slovu. Namiesto pomoci deťom a starosti o ich duše ho zaujímalo len to, komu pripadne školné. A pritom Pán hovorí:

“Beda pastierom Izraela, ktorí pásli seba! Či nie stádo pásavajú pastieri? Mlieko ste pojedli, vlnou ste sa obliekli, vykŕmené ste pozabíjali, no ovce ste nepásli. Slabé ste neposilňovali, choré ste neliečili, ranené ste neobviazali, rozpŕchnuté ste nezavrátili, ani stratené ste nehľadali, ale násilím a hrôzou ste panovali nad nimi. A rozpŕchli sa, pretože nebolo pastiera, stali sa pokrmom rozličnej poľnej zveri, áno, rozpŕchli sa. (Ez 34,2-5)

Šaul:

Táto skúsenosť ma takmer stála život. Ale nakoniec mi Boh skrze ňu dal úplne nový život. Po rokoch v spoločenstve mám už bohaté skúsenosti s prenasledovaním pre vieru a to zo všetkých možných strán. Po jednom z duchovných kurzov som požiadala o modlitbu za vnútorné oslobodenie a uzdravenie. Prečo? Lebo pre slobodnú matku, ktorou som vtedy bola, je v istých momentoch nadľudsky ťažké, čeliť obvineniam, kliatbám, ohováraniam, na cti utŕhaniu a súdom od tých, ktorí by vám mali na ceste k Bohu naopak – pomáhať. Modlitbu viedol kňaz, ktorého nazvem Šaul, spoločne s troma ďalšími členmi toho istého spoločenstva. Ešte pred modlitbou mi onen brat takmer odprisahal, že čo sa na modlitbe za vnútorné uzdravenie povie, je rovné spovednému tajomstvu a nesmie opustiť miestnosť a že rovnakou mlčanlivosťou je viazaný každý, kto sa modlitby účastní. Ale počas modlitby sa ich prvotný úmysel pomôcť mi viditeľne zmenil na šokujúcu, ohavnú zvedavosť. Potvrdí mi to Pán, ktorý mi jasne hovorí: “Never im, keď ti hovoria milo.” Z modlitby odchádzam predčasne, ale v horšom stave, než v akom som bola pred ňou. Ale to ešte zďaleka nebol koniec. Hneď na druhý deň ma telefonicky kontaktuje môj priateľ kňaz a pýta sa ma na veci, o ktorých sa hovorilo len na onej modlitbe. Samozrejme mi oznámil aj to, odkiaľ to mal. Ale ani to ešte nie je všetko. Počas spovede v meste sa ma kňaz v spovednici zrazu opýta: “To ty si tá a tá..?” a znova počujem, o čom mi bolo takmer odprisahané, že sa nik nedozvie. A pritom sú to navyše zdeformované veci, nie pravda. A po večernej omši som si rovnaké info a dokonca s detailami o mojom synovi vypočula od miestneho farára aj s dodatkom, že mu to povedal kňaz, ktorý modlitbu viedol. Len Pán videl, čo sa vtedy vo mne dialo. Ale ešte nebol koniec. Na druhý deň ma dokonca na chodníku po ceste na nákup so synom, zastavila žena a nadávala mne aj môjmu synovi. Veci, ktoré kričala boli prekrútenými informáciami, ktoré počuli len štyria ľudia na modlitbe za mňa. Ostala som ako obarená, keď sa môj malý syn opýtal: “Mamka, prečo je k tebe každý taký zlý, keď ty sa za každého modlíš?” Nezmohla som sa na odpoveď. Zlomená do hĺbky duše som v noci autom odišla na Kalváriu, premýšľajúc o samovražde. Keď som zbadala kríž na vrchu, kričala som na Krista od bolesti, či ma zachránil len preto, aby mi dal zažiť toto všetko. Či sa dobre zabáva a či je toto, čo sa nazýva cirkvou. Bolesť mojej duše bola neznesiteľná. V tom, keď som sa už chcela pohnúť k lešeniu a skočiť, som za sebou počula Ježišov hlas: “Môžeš skočiť a myslieť si, že tým všetko skončí. Ale tým sa tvoje peklo iba začne.” Zrazu som si uvedomila, že On celý čas sedel vedľa mňa a počúval ma. A pokračoval: “Ak ostaneš, ukážem ti, že som s tebou a to pri všetkom, v každej situácii. Budeš vidieť ako za teba bojujem ja. Vzali ti česť, úctu, dôstojnosť matky aj človeka. Vyzliekli ťa donaha ako mňa. Ale teraz ti už nemajú čo vziať. Poď za mnou!“ Dostal ma! Túžba vidieť Ježiša vždy, keď budem v boji, bola silnejšia než všetko ostatné. Sadla som do auta a vrátila sa domov. Ale trvalo mi celých pätnásť rokov, kým sa tieto rany zahojili. A nemyslite si, že sa správanie toho, čo to spôsobil zmenilo. Aj keď spomínaný kňaz všade hlása, že za každé zlé slovo o niekom musíme za pokánie povedať 10 dobrých slov a to všade, kde sme o iných hovorili zle, on sám sa nikdy ani len neospravedlnil. Iba sa potom snažil zakázať mi službu, ktorú mi Boh v spoločenstve zveril. Ale to sa mu nepodarilo a asi rok na to ma Pán poslal slúžiť mu do úplne inej krajiny.

Nikto z tých, čo mi mali pomôcť, nestál v tom čase na svojom mieste. Nik z nich nezastával svoj úrad tak, ako mu bol zverený, Nik dodnes nepovedal prepáč. Nik z nich sa nad svojím správaním a následkami ich správania na môj život a na život môjho syna ani len nezamyslel. Ale ani na následky ich skutkov na ich vlastné životy nemysleli. A oni tu sú. Pán nehovorí nadarmo, že čo človek zaseje, bude v pravom čase žať.

Nikto z tých, ktorých vtedy Pán povolal, ospravedlnil a za ktorých zomrel presne tak, ako aj za mňa, sa nenašiel, čo by sa zamyslel nad zverenou službou a nad odkazom pre Cirkev ktorý je tak aktuálny práve v dnešných časoch, keď nielen cirkvou, ale celou ľudskou spoločnosťou zmieta duch odbojnosti, modloslužby a egoizmu. V mojom živote v spoločenstve sa nenašiel nik, kto by môjmu synovi nahradil chýbajúcu autoritu otca – iba dal príklad, ako sa Kristov muž správa. Môjmu synovi bolo v jeho rodnej krajine a cirkvi upreté, čo mu Boh poslal: príklad Božej autority v živote, skrze spoločenstvo. Boh mu to dal až v novej krajine, kam nás poslal. Ale to je už iný príbeh.

Derek Prince v jednej zo svojích skvelých kníh napísal: Ak by Cirkev plnila svoje poslanie z Jakubovho listu, nevznikalo by vo svete toľko organizácií na pomoc núdznym. Prečo? Lebo toto je pravá úloha a čistá nábožnosť Cirkvi: Nahrádzať otcov deťom, ktoré ich z akéhokoľvek dôvodu stratili. Nahrádzať pomoc mužov rodinám, ktoré mužskú autoritu a autoritu otca-kňaza z akéhokoľvek dôvodu nemajú. Toto je to, čo učil, robil a na čo bol poslaný Ježiš a On sám to o sebe na začiatku svojho verejného učinkovania potvrdil:

„Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ (Lk 4,18-19)

Ježiš zlomených srdcom, tú nalomenú trsť, nikdy nedolomil. On žiaden hasnúci knútik nikdy neuhasil. Ani ten môj hasnúci knôtik neuhasil a moje zlomené srdce uzdravil sám, lebo iný sa v dome, zvanom katolícka cirkev, nenašiel. Nech im to Boh odpustí.

Ale za kým majú ísť dnes tie slobodné, či rozvedené matky s deťmi, ktoré sú skutočnými, či spoločenskými sirotami, keď sa dnešná cirkev stará len o svoje projekty, diskotéky pre mladých a stavby? Keď na skutočnú Božiu stavbu a chrám – Kristovo skutočné telo – teba a mňa, môjho brata, dieťa, či sestru – nedbajú a nemajú čas? A kam potom chceme posielať tých, ktorým hlásame obrátenie, pokánie a nádej, keď my sami nechápeme ani nežijeme čistú a nepoškvrnenú nábožnosť? Na diskotéku s Ježišom? Alebo do kaplnky? Je čas, aby sme sa prebudili zo sna a prestali sa starať o vlastné záujmy a radšej hľadali záujmy Krista.

Otcovia, vám píšem: obráťte svoje srdcia k synom a srdcia synov sa obrátia k vám. Aby Pán neprišiel a neudrel zem kliatbou.

Zuzana