Každý z nás už isto zažil situáciu, v ktorej sa cítil úplne, alebo minimálne takmer stratený. Zdanlivo bezvýchodiskové situácie pozná určite každý z nás. Skvelou správou aj tu je, že tento stav je skutočne len dočasný, a že každá situácia už svoje východisko naozaj má. Na nás ostáva len to, aby sme ho našli.

V tomto kontexte ma pred pár mesiacmi kontaktovala moja priateľka s tým, že jej prišiel email od známej. Žiadala ju v ňom o modlitbu za svoju priateľku, ktorej záhadne zmizol manžel a nik nevedel, čo sa s ním stalo. Polícia ho vraj hľadala beznádejne už dva týždne, ale nebolo po ňom ani stopy. Nezanechal ani žiaden odkaz, ani nikoho nekontaktoval. Zatiaľčo mi o tom rozprávala, Duch Svätý mi dal videnie:

Videla som v ňom dlaždicami vykladanú cestu pri rieke a na jej druhej strane bolo čosi ako modré kontajnery, v akých sa preváža tovar po mori. Duch Svätý mi oznámil, že manžel onej ženy žije, a že sa čoskoro vráti.

Svoju priateľku som preto poprosila o priamy kontakt na ženu, ktorej manžel sa stratil a správu od Pána som doručila priamo jej. Presne o sedem dní na to prišla odpoveď:

“Píšem vám radostnú správu, môj manžel sa vrátil domov, a s vodou a prístavom a kontajnermi ste mali pravdu. Ďakujem vám za nádej v Kristovi, ktorú ste mi dávali, aj za Vašu ochotu pomôcť mi. Chválim Boha …”

Chvála a vďaka patrí naozaj len Pánovi. Veď ako hovorí žalmista:

Kam môžem ujsť pred tvojím duchom
a kam utiecť pred tvojou tvárou?
I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori,
ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. (Ž 139,7.9-10)

Čo týmto svedectvom chcem povedať? Že ako veriaci snáď až pričasto zabúdame dôverovať Pánovi a láskavej starostlivosti o nás. Neveríme v ňu naozaj, len rozumom. Pre strach zabúdame na Pánovo Slovo, ktoré je pravdivé: Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Je snáď pre Boha čosi na zemi, ktorú stvoril a dal nám na starosť: neviditeľné, či nemožné? Dal nám vari svojho Ducha Svätého, aby sme tápali vo tmách nevedomosti, strachu a beznádeje? Určite nie, práve naopak!

Ale veríme my sami tomu, čo náš Boh, Ježiš Kristus hovorí? Máme naozaj dôveru v Neho ako nášho Večného Otca (Iz 9,5), alebo sa naša viera stala už len akousi zaužívanou, ale bezduchou tradíciou? Nie je to náhodou tak, že pre neznalosť Písma a nezáujem o Pánovo Slovo, si už nepamätáme úžasné zázraky Pánove, ktoré koná v prospech svojho ľudu?

Ak Ježišovi veríme a dôverujeme mu, potom vieme, že pred Jeho Duchom nikto z nás nemôže byť nielen stratený, ale ani ukrytý. Ten, ktorý je Stvoriteľom všetkého, vie o každom svojom stvorení a láskavo si ho všíma. Inak by mu nepatril titul Večný Otec, Knieža Pokoja, Všemohúci Boh.

Preto ťa, brat/ sestra, pozývam do hlbšieho poznania toho, ktorý prichádza a Jeho meno je: Božie Slovo (Zjv 19,13). Prečo?

Lebo ak uveríš, uvidíš (Jn 11,40)

Zuzana